Výchova psa a vás na Blog.cz

Opäť sa ozývam

A opäť sa snažím.....

Viete zase budem múdra lebo čítam knihy o výchove a o tom ako iní ľudia žijú zo psom. A tak sa nechám inšpirovať. Akonáhle zavriem knihu som plná elánu a nadšenia, že aj ja to urobím so psom a čo všetko ho naučím. Môj pes už z toho nieje moc nadšený. Neviem či som už spomínala, ale myslím že áno, nechcem svojho psa brať ako hračku, alebo maznáčika. Tak teraz to príde...... snažím sa ho vychovávať a musím povedať, že sa mi darí ( a som na to patrične pyšná). Vyzbrojená malými maškrtami som mu začala dávať postroj. Najprv som mu ukázala že tú maškrtu mám a potom som si ju dala do vrecka. Pes čakal a ja som mu zatiaľ pripla postroj. Hneď nato som mu dala maškrtu a musím povedať že sme to skúšali asi tri-štyrikrát a teraz s tým nemám problém. Žiadne vrčanie či škrabanie. Pes už na mňa vôbec nevrčí ani ma nekuše a myslím, že sa mňa pozerá akoby s rešpektom. Keď poviem fuj tak to tak je. a naučila som ho kráčať pri nohe a dokonca keď poviem na prechode zostaň tak zastane. Samozrejme maškrty nesmú chýbať na žiadnej prechádzke pretože inak by moja výchova bola veľmi málo platná , ak vôbec. Ale funguje to a aj to je nejaký začiatok. Nehovoriac o tom, že som s ním začala chodiť aj do mesta na dlhé prechádzky a cez prázdniny ho chcem zobrať aj na vlak alebo tak. A učím ho aj cestovať v aute. Neustále štekal a teraz je to už lepšie. Základ je trpezlivosť a zásoby maškrt. Dokonca mu začínam dávať tvaroh s vajíčkom. Naozaj mu to chutí ...... Takto sa mi darí so psom..... Myslela som si že maškrty moc nepomôžu lebo ináč ich budem musieť mať furt v kuse pri sebe, ale oni zaberajú a po čase keď to budeme mať natrénované tak mu budem dávať stále menej... Ktovie možno keď vydržím naučím ho aj bez maškrt poslúchať :).

Nejde skôr o to ako sme spolu vonku ale o to ako ho dostať von.

Môj Daki má s tým zjavne problém. Hneď ako uvidí že sa obúvam alebo idem von schová sa. A nebojte rozhodne to nieje zo strachu. Proste ma provokuje. Nechá sa naháňať a ešte sa pritom úžasne zabáva. Vždy vyplazí jazyk, sadne si a čaká kedy ho znovu začnem naháňať. Niekedy sa mi to podarí a chytím ho, inokedy má zjavne dobrý deň a odprevadí ma von. Vtedy na mňa pozrie vonku a čaká že snáď ja začnem ocikávať stromy alebo čo. Dospeli sme do takého štádia, že už ma prekukne aj keď mu ponúknem maškrtu. Najnovšie zaberá keď sa s ním zahrám a naháňam ho s obúvakom v ruke. Potom ide poslušne . Ďalšia etapa je vodítko. Buď sa hodí o zem, prevalí na chrbát a nechce si ho pripnúť alebo sa kuše. A ja ako úplný hlupák sa potím už celá pripravená v bunde a topánkach, behám po dome tak, aby som nič nezašpinila teniskami a on si stále nechce nechať pripnúť vodítko. O postroji ani nehovoriac. Vtedy mám tak dokusané ruky až to bolí... Ale zdá sa že pre môjho psa je to úžasná zábava.A keď vyjdeme von vôbec neberie ohľad na mňa aj keď v posledných dňoch sa to zlepšuje. Niekedy pomáha keď naňho nakričím alebo sa krivo pozriem lenže potom si sadne zvesí uši a pozrie pohľadom akoby som ho deň čo deň bila. Vo výťahu robí taký randál až sa čudujem že sa nesťažujú susedia. Vtedy stačí ak naňho nakričím alebo raznejšie poviem a je ticho a len kňučí. Ale tak či onak keď sa vyrúti von rozšteká sa znova. Proste s mojím psom je zábava. Podľa mňa si o mne susedia myslia že som úplne mimo a nemala by som vlastniť psa, pes ma má v paži a ja si namýšľam ako som si svojho psa vychovala. Užasný seba klam .Snažím sa však ......Musím však povedať že sa to zlepšuje. Každým dňom málinko ale zlepšuje a to je hlavné. Ja robím kompromisy a môj pes ma necháva v tom že sa to zlepšuje. Myslím že psy sú niekedy múdrejší než sa zdajú.

Má to so mnou ťažké....

Musím to uznať. Večné zmeny nálady, moja únava a neustále napomínanie a krik. Dnes som si pri večernej prechádzke uvedomila (opäť) ako ho mám rada. Viete v posledných dňoch som sa naozaj naňho furt hnevala a to o čom som predtým snívala som považovala za hrozné. A dnes som premýšľala a musela som sa usmievať. Viete žijem svoj sen. Teda mám ich viac ale mať psa bol jeden z najväčších. Chcela som sa zobúdzať so psom ležiacim vedľa mňa v pelechu alebo u mňa na posteli. Chcela som aby ma zobudil oblíznutím, chcela som dlhé večerné prechádzky a prechádzky v poli a vonku. S mojím psom sa vôbec nenudím. Všetky tie bitky o papuče, večné mláčky ....je to zábava. Minule som sa strašne ponáhľala a utekala som po dlážke už v bunde. A čo zrazu stúpim rovno do tej mláčky.... samozrejme začala som nadávať ako pohan a myslela som že ho asi zabijem ale teraz keď si nato spomínam musím sa usmievať. Nehovoriac o tom že dnes som prišla domov a pes poslušne sedel vedľa mojej napoly rozkusanej papuče a tváril sa akoby nič. Mám ho proste rada. Možno sa Vám zdá že si furt sťažujem ale nemyslím to vážne....Presne takt som to chcela. Veď by som sa desne nudila keby robil presne to čo chcem. Môj pes je jednoducho osobnosť. Možno o týždeň Vám tu budem znova naňho nadávať ale mám ho rada....

To je to hlavné...

Ešte jedna vec, možno rada alebo vec o ktorú Vás prosím a aj ja nato často zabúdam...Pes nieje hračka, je to živý tvor a on sám seba berie ako súčasť svorky.

Mala som skúškové obdobie....a zjavne ho mal aj môj pes

Neustále bol so mnou a dokonca mi ležal na knihách. A keď sa neučil so mnou tak so sestrou. Neustále mi šťuchal do ruky aby som ho hladkala a stúpil mi po knihách, niekoľkokrát som musela hľadať zvýrazňovače a perá lebo si ich on zobral. Niekedy mi sedel na nohách a zdalo sa že číta. POtom mi zohrieval mikinu aby som ju mala teplú až si ju oblečeniem. Na obed čakal že sa svoju prácu pôjde von a dostane jedlo. Bolo príjemné zmeniť svoje prostredie a mať výhovorku aby som mohla ísť von aj keď väčšinou sa mi nechcelo. Hovorí sa tomu tušim psychická hygiena takže môj pes mi ju pomáhal dodržovať a ako správny gentleman ma odprevadil von. Niekedy mi toto všetko liezlo na nervy ale inokedy to bolo naozaj zlaté. Aspoň mi to spestrilo deň. Veľa si toho vytrpel hlavne keď sa mi niečo nešlo naučiť a mala som z toho nervy. Našťastie skúškové je preč a myslím že si s ním aj pes vydýchol.

Milý čitateľ

Dostala som sa s mojím psom do štádia kedy sa niečo snažím sama zmeniť. Teraz momentálne čítam jednu knihu o psoch, je to skôr príbeh ako nejaká poučná kniha, ale ten spisovateľ tam počas príbehu krásne uvádza aký má vzťah ku psom. A zistila som jedno. Môj pes nieje hračka, kamarát alebo niekto kto ma musí poslúchať na slovo. Môj pes je môj partner. Keď som chcela psa nechcela som byť sama. Je to divné keďže nás je doma veľa. Skrátka chcela som niekoho kto so mnou bude stále a bude ma mať rád. Lenže v posledných dňoch to bolo buď že je to malý zlatý pes ktorého budeme škrabkať a mazliť sa s ním alebo jeden psisko ktorý mi všetko robí napriek. Teraz viem ,že je to môj partner. Nechcem mu pripisovať nejaké ľudské vlastnosti, ale je fakt, že psi vycítia náladu teda atmosféru. Uvedomila som si (znova), že ten pes nás berie ako svorku a on jej právoplatným členom tej svorky. On sám seba neberie ako niečo menej, ako len hračku, maznáčika. dokonca som čítala že až 80% psov v rodinách sa postaví na prvé alebo druhé miesto v hierarchií. No nechcem tu byť múdra alebo čo ale jednoducho som si uvedomila, že nieje AŽ taký blbý. Je to proste pes. Minule som bola v kúpeľni a bol tam so mnou , ležal na koberčeku a snažil sa spať. A ja si zrazu uvedomím, že toto je presne to o čom som snívala. Daki chce byť so mnou každú minútu dňa a asi ma stále nebude mať dosť. Robí so mnou skoro všetko ak mu to dovolím. Snažím sa ho neustále takto vidieť. Nie ako nejaké babätko alebo spomínanú hračku. Po dvoch rokoch to nieje ľahké, to Vám teda poviem. Ale snažím sa viete čo? Ten pes to vidí. Má rešpekt, začína rád chodiť von, nešteká tak veľa, neostravuje.Možno Vám o pár dní, alebo o mesiac budem znova písať o tom aký je zlatý a podobne a znova sa vrátim k tomu čo bolo ale aspoň sa snažím. A to je hlavné.

Konečne sem niečo prídávam. Prosím napíšte mi sem ako sa Vám darí alebo čo si myslíte o tejto stránke. Akoby som ju mohla zlepšiť, čo sa Vám páči či nepáči.

Chcem sa Vám však ešte poďakovať že sem chodíte, veľa to pre mňa znamená.

Ďakujem za všetky odkazy možno aj tie zlé čo sem napíšete.

Milý čitateľ

Neviem ako u Vás ale u nás sa po minulé roky slávili Vianoce asi takto : Pes všetko čo mohol roztrhal. Každý odbalený papier musel prejsť cez jeho zuby a niekedy skoro zhodil stromček dokonca párkrat si skoro zapálil chvost. Keď po siedmich rokoch sme kúpili nového psa boli sme "múdrejší". Uprimne neviem či je to pravda. Pravdou je že sme mu zakázali akýkoľvek prístup ku stromčeku či darčekom. Čakala nás asi päť hodinová hudobná vsuvka do nášho programu. Vianočné pesíčky ktoré sme počúvali pri stromčeku sa totiž kryli so psím zavýjaním. Tento rok sa akoby ukľudnil a pochopil že ho tam nepustím a šiel si ľahnúť. Tento rok sme nemuseli za ním behať a kričať po ňom aby bol ticho, polhodinu zbierať po ňom papieriky či poctivo hádzať každý papier po rozbalí práve jemu. Nebáli sme sa že nám pes zhorí, zhodí stromček alebo rozkuše nový darček. Skrátka dobré Vianoce. Samozrejme nezabudli sme ho predtým vyvenčiť. Tento rok boli celkom dobré Vianoce a aj pes bol neuveriteľne dobrý. Dúfam že sa aj Vám vydarili a prajem všetkým ktorí sem občas prídu požehnané veselé Vianoce a šťastný Nový rok.

Krása bez márnivosti, sila bez drzosti, odvaha bez zúrivosti

a každá z týchto cností bez naších ľudských nerestí.

Milý čitateľ

Ako každý iný psíčkar i ja mám so svojím psom svetlé a tmavé chviľky. Niekedy sa mi zdá že tých tmavých je viacej ako svetlých. Ako som už písala predtým v rubrikách tak sa stále od neho niečo učím. Je ťažké vidieť svojho psa ako dospelého a nie ako šteňa ktoré ste si priviezli domov. Pre mňa je to rozhodne problém. A potom sa problémom stáva aj pes. Začína si dovoľovať a kuše ma. Základ je nestratiť nervy. Lenže to sa ľahko povie a ťažšie urobí. Napríklad mám chrastu na nose lebo ma kusol. No povedzte nedali by ste mu po zadku alebo aspoň nenakričali by ste naňho? V poslednej dobe ho strašne baví, keď ho naháňam predtým ,ako ideme von. Viete si to predstaviť? Ja v bunde, v topánkach behám za psom s vodítkom a snažím sa ho chytiť. Konečne spotená, ako kôn ho chytím a on začne vrčať. Poviete si, to je výchova čo???Nikdy som netvrdila, že to s mojím psom viem. Ale snažím sa. Hlavne u nás doma je veľa ľudí a keď jeden zakáže, tak druhý dovolí. A nie.... nie to, že sa dohodneme na tom, čo mu dovolíme a čo nie, to nejde a neplatí. Ďalšia vec je, keď sme vonku. Či ide auto, bicykel alebo kamion on proste musí vybehnúť. Viete si ale toto predstaviť tak o piatej ráno? Kedy vy ešte rozospatý rovno z postele idete s ním von, všade samá tma, mrznete a zrazu sa pes rozbehne štekajúc trhne vodítkom, ktoré dobre že vám nevyletí z ruky, a pes sa ženie pod kamion? On podľa mňa vôbec neregistruje, že by ho to mohlo zabiť. A vy v zúfalstve stláčate všetko na tom hlúpom navíjajúcom sa vodítku a dúfate, že niečo zaberie. Nehovoriac o tom, že o deviatej večer alebo o piatej ráno vás prichytí sused so psom ako kráčate zhrbený po tráve so sáčikom na ruke a zúfalo hľadáte fekáliu, ktorú váš pes urobil. Užasná zábava. Nehovoriac o tom, keď sa ráno zobudíte strpnutý na posteli, lebo ste sa celú noc báli že priľahnete svojho psa. Nesťažujem si. To patrí do života so psom. Hlavne teraz keď je večer a ja toto píšem a vidím svojho psa ležať na mojom paplone a spať. Za toto mi to stojí. Niesom dokonalý psíčkar. Nie vždy sa oňho perfektne starám a vychovávam ho. A som v perfektná a dokonalá v tom ako ho mám rada. A to je hlavné. Toto je moja rada pre dnes.

A viete čo ? Je fajn sa na tom zasmiať, na tých situáciách. Ďalšia rada. Keď si uvedomíte v akej situácií ste, určite vás to rozosmeje. Prosím, len to nerobte na ulici (ako ja), keď vás môže vidieť sused.Bude si myslieť, že ste sa totálne zbláznili a ste úplne mimo, nespôsobilý mať psa.

Niekedy menej je viac.

Ahojte čitatelia

Dlho som sa neozývala a veľa vecí sa stihlo zbehnúť.

Ináč povedané skoro nám zomrel Daki. Bohužiaľ nerobím si srandu. A bola to naša vina. Takže ponaučenie milí čitatelia: nedávajte psovi všetko čo mu vidíte na očiach. Takže ako sa to celé stalo.

Náš pes bežne jedáva granule a občas aj mäso či šunku. Jednoducho povedané kto by vedel odolať psím očiam? Z tohto si môžete vyvodiť že jedol skoro všetko. Vylizoval kelímky od jogurtov, všetko čo nám padlo od stola, mäso a iné. Kupovali sme mu aj rovnaké ale aj nové hračky na žuvanie. Jedny kúpila aj mamina. Od stredy začal mať hnačky. Človek si povie to nič veď len hnačka tak sme dali diétu a bolo. Z piatka na sobotu nám začal vracať a kakať asi každých desať- pätnásť minút krv. Toto už bolo trochu vážnejšie. Vôbec sme sa nevyspali a úprimne povedané modlila som sa aby prežil do rána. Už od piatej sme boli hore. Pes vyzeral v pohode , dokonca sa s nami hral až nato že každých pätnásť minút odbehol vracať a kakať. Okolo siedmej sme už išli k veterinárke. Zistilo sa že je podchladený a má asi otravu krvy. Doktorka povedala že sme prišli s polomrtvym psom v hodine dvanástej. Ak by sme prišli neskôr nevie či by ho zachránila. Daki dostal diétu dve rôzne kombinácie antibiotík, infúziu a nakoniec sa z toho šťastne vylízal. Myslela som že zomrie. ale vážne. Dnes je už v poriadku behá, šteká, otravuje ľudí a všetko kuše. Takže moja rada a moje ponaučenie : Niekedy menej je viac. Dávam si pozor čo mu dávame, kde čo zjedol, aby to nezjedol. Teraz je už v poriadku trochu mrzutý lebo už viac ako dva týždne nemal nič iné okrem granúl a trochu šunky čo sme mu v nej museli dávať antibiotiká. Hlavné je že žije. Doktorka povedala že je to z nejakej novej stravy niečo mu neurobilo dobre. No ďakujem pekne.

Som rada že tento môj príbeh mal dobrý koniec ale budem si dávať poriadne veľký pozor aby sa to už nikdy nezopakovalo. Nebolo to úmyselné len ho máme radi a chceli sme aby si pochutnal .

Nezabite svojho psa samou láskou.

Pes ako dar

Milý čitateľ

Nieje to myslené, ako darček pod stromček, či na narodeniny. Je to môj postreh. Isteže pes, teda Daki bol darček od našich a isteže, že to urobili pre mňa a ja som zato neskutočne vďačná, ale ide o to ako si ho ja uvedomujem. Ako dar. Uznávam nie dosť často a doteraz som ho nie vždy takto vnímala . Hlavne, keď som bola naňho naštvaná. Ale sú momenty, kedy si naozaj uvedomujem aké šťastie mám, že som ho dostala. Neviem či sa Vám to niekedy stalo, alebo ste si to uvedomili. Ja asi až teraz tak poriadne. Každý okamih je dar. Preňho je to všetko také jednoduché. Viete, keď som ho dostala rzmýšlala som, ako si to užiť, lebo nebude z neho stále šteňa. Aj keď som sa snažila nie vždy to išlo, hlavne nie v noci, keď som chcela spať. A môžem povedať, že som si to užila. Spomienky sú asi rovnaké, ale prežívala som každý okamih. Teraz, keď je už veľký a nieje taký "zlatý"( stále je len proste to už nieje šteňa) tak je to ťažké si to uvedomiť. Vy už máte svoj zabehaný systém, nejakú rutinu ,podľa ktorej pracujete a potom také veci, ktoré sú pre niekoho výnimočné sa vám zdajú samozrejmosťou. Ako som predtým povedala, môj pes ma neustále prekvapuje to je fakt a preto sa ho snažím nebrať ako samozrejmosť. Je veľmi veľa vecí, ktoré sa môžu stať, a v jeden moment sa všetko môže zmeniť. Nehovorím, že by ste každý deň mali padať na kolená a ďakovať, ale len vravím, že je fajn si to niekedy uvedomiť. Nebrať stále psa ako samozrejmosť, lebo ním nieje. Rovnako ako nič okolo vás. Neriešiť veci(aj keď je to ťažké) neriešiť roztrhané topánky, nie vždy sa rozčúliť, keď vám píše na počítač ňňňň. Možno sa na tom len usmiať. Proste si toho psa užívajte. Máte s ním toľko starostí možno ste zaňho vyhodili neskutočné peniaze. Nech to stojí zato. Možno v momente, keď vám začína stúpať krvný tlak a vy už rozmýšľate o tom, že čo všetko mu poviete a ako ho plesnete po zadku možno v tom momente si pomyslite, že toto by sa Vám bez neho nestalo. Že váš život by možno bol jednoduchší, ale rozhodne nie taký pestrý.

Moja rada poriadne si to užite. Všímajte si momenty, ktoré stoja za tie starosti a peniaze.

Veľa šťastia.

Zazrel som v psích očiach prchavý výraz pobaveného pohrdania a som presvedčený, že psi si v podstate myslia, že ľudia sú blázni.

John Steinbeck